Stránky

16. augusta 2016

Po roku...


Zrnko maku... 
venované milovanému starému otcovi

Trp, Jozef (Mak), človek milión si,
nuž vydržíš všetko...

I Ty si tak...

K Tvojim krížikom pripisujem svoju slzu.
Za všetky Tvoje mlčania,
príbehy obyčajného človeka,
úsmevy, objatia, modlitby,
žarty a každodennú prácu,
za drevo, ktorému si vdychoval život,
za všetky kúsky pooranej zeme,
za čerstvo pokosenú trávu.

Za všetko, čo sa stáva neobyčajným,
až keď vyprchá život,
až keď sa na starej posteli vo vlastnom dome odohráva pieta...

Trp, Jozef Mak...

Aj Ty tak.
Opäť ako dieťa.

Už len úsmev, len pohľad, len spánok...



foto internet

10. augusta 2016

Chlieb a hry...

Chlieb a hry
foto internet


Na chlebík soľ
a ku nej trochu slnka.
Tak to bolo kedysi.
A keď prišlo najhoršie,
v babkinej zástere vždy sa našla kôrka.
Tak to bolo kedysi.

Dnes sa o jednu bijú aj desiati,
pred očami nám bežia zábery vojny.
Aj tak to bolo kedysi.
Ľudia v nej buď umierali,
alebo o nej počuli,
alebo sa starali o svojich zmrzačených,
alebo si tie výjavy radšej brali so sebou do hrobu.
Tak to bolo kedysi.
Tak je dnes.
A na túto ľudskú chorobu,

ktorá je horšia než mor,
lebo ju píšu srdcia, čo zabudli ľudskosť,
tak na ňu

ťažko nájsť lieku.
Sú chorí, čo sa nechcú vyliečiť.
Hoci by pre nich bol
aj kúsok chleba, aj soli, aj slnka.

No tak ešte nebolo.

9. augusta 2016

Dospievanie...

foto internet
Dospievanie

Kedy už budem veľká?
Zvykla som sa doma pýtať mamy.

Mala som šesť a cesta zo školy
sa mi zdala nekonečná,
zvlášť keď som už naspamäť poznala
všetky trhliny na chodníkoch,
"tajné" skratky a farebné brány.

A keď som ako pätnásťročná
stý raz kráčala rovnakou ulicou,
snívala som o tebe,
dokonalom, a stretla som niekoho celkom iného.

Čas bol milosrdný. Dovolil mi na tie roky zabudnúť -
moje výstupy a pády,
no nie vôňu stromov na tej ceste, ani chuť
snehových vločiek na popraskaných perách.

Nič výnimočné na tom dospievaní...
Snáď len úniky do ticha, samoty
a množstvo tajomstiev.

Mnoho sa zmenilo.
Aj čas sprísnel.
Každú premárnenú chvíľu
pripomína večerným tikaním sekundovej ručičky.

Akéže zabúdanie?
Všetko sa ukladá, pradie, votkáva.
Akéže nechápanie?
Keď ti zrazu na obraze udrie do oka
silueta v tieni a nie hlavná postava.
Akéže dozrievanie?
Na púšti, ktorú olemoval svet...

A ona povedala:
až prestaneš to chcieť. 
 

21. júla 2015

Znovu o hviezdach...



Tajomne hviezdna

Mesiac visel za priehľadnú nitku z oblohy.
A hviezdy, vyblýskané tisícročné ostrohy,
premieňali po stáročia ľuďom svet.
Padajúce za oknom
často sa obtreli aj o môj parapet.

Niekedy som na ňom nechávala
hlinený krčiažtek,
snáď sa v ňom jedna zachytí...

Rozdrvila by som ju na prášok,
vsypala do kalíška s atramentom.
To by bola dôstojná smrť pre hviezdu.
Nestihla by totiž zhrdzavieť,
premenená na večný let...

A slová by sa z básní sypali ľuďom
ako priania.
Zomierali by s hviezdami za svitania.


Komu dnes padáš do krčiažka?



foto internet

1. júla 2015

Spomienky...

Dážď 

Život rozrátaný na sivasté mraky.
Schyľuje sa na dážď.
Prestal si veriť na zázraky.
Ulica vonia jej rukou v tvojich dlaniach.
Je to už príliš dávno na to,
aby si zabudol jej meno.
Svet sa pre teba stal
bezvýznamnou scénou,
keď v ňom prestala hrať hlavnú rolu.
Musíš myslieť na čas,
keď ste boli spolu...

Ďalej pršíš...
A len držíš a držíš
jej krehkú ruku...


Foto internet