Stránky

13. septembra 2016

Huslistovi...



Jesenné listy
foto internet

kreslia na cesty
krvavé pásy.
Ak podídem ešte trochu ďalej,
už sa nespoznáme asi.
Vytiahnem golier k rozpáleným lícam.
Zrýchlený krok.
Oči kvôli vetru zúžené do štrbín.
Ako keď jazdec popchne koňa do slabín
a rozbehnú sa ako jeden.

Pravou rukou siaham do vrecka,
ľavou nervózne upravujem šál.
Na rozlúčku si mi dal zožmolený papier.
Blamáž... Veď ty si nikdy (slová) nepísal.
Len zopár neurčitých metafor jasných len tebe.

Celý ty...
Ležérne opretý o prah dvier,
zvierajúci husle z bazáru, akoby to boli stradivárky,
dívajúci sa na noty.
Biele pásy nekonečna
prerušené bodmi ľudskosti...

Chvíľu som hľadela na konské vlasy,
ako sa lesknú v lúčoch,
ako okolo seba sláčik víri prach.
A vtedy som ho mala asi stotinu!
Dokonalé. Priamo na perách!

Len jedno ti vyčítam.
Ozaj iba to...
Že si nechcel moje libreto...

6. septembra 2016

Plejády...



Večerné zore zahoreli
foto internet
ako jesenné jablká.
Ešte ti ani nedozreli
ďaleké rozhodnutia a ciele,
už sa nimi unáhlene pretĺkaš.

Sme neschopní čakať
na hviezdny prach,
aby vznikli Plejády...

Chceme,
aby sa priania plnili
zároveň s dopadom
dávno vychladnutej skaly.

No ani princezné si nepýtali
na výber sto alebo tisíc rokov spánku.
Niektoré veci sa jednoducho dejú
a niektoré zas nie.

Prosím dnes opäť hviezdy:
posypte svojím prachom moje čakanie...

29. augusta 2016

Medové plásty...


foto internet

Z medových plástov mi medu nakvapkaj.
Ale len toľko, čo spraví dni sladšie druhým.

Možno si nezaslúžim
toľko radosti.
A možno je šťastie len čakanie na bolesť.
Na každý veľkonočný deň jeden pôstny.

Na každé septembrové jablko
jeden decembrový deň,
napätie na jar, či zakvitne...
Na každé jablko jedna Eva.
Taká je záhrada. Tak sa stmieva.

Možno je deň predvojom noci
a jablko dôkazom ľudskej malosti.
Ktovie ako je to správne...

Z medových plástov mi medu nakvapkaj.
Na každého človeka kvapku radosti.

16. augusta 2016

Po roku...


Zrnko maku... 
venované milovanému starému otcovi

Trp, Jozef (Mak), človek milión si,
nuž vydržíš všetko...

I Ty si tak...

K Tvojim krížikom pripisujem svoju slzu.
Za všetky Tvoje mlčania,
príbehy obyčajného človeka,
úsmevy, objatia, modlitby,
žarty a každodennú prácu,
za drevo, ktorému si vdychoval život,
za všetky kúsky pooranej zeme,
za čerstvo pokosenú trávu.

Za všetko, čo sa stáva neobyčajným,
až keď vyprchá život,
až keď sa na starej posteli vo vlastnom dome odohráva pieta...

Trp, Jozef Mak...

Aj Ty tak.
Opäť ako dieťa.

Už len úsmev, len pohľad, len spánok...



foto internet

10. augusta 2016

Chlieb a hry...

Chlieb a hry
foto internet


Na chlebík soľ
a ku nej trochu slnka.
Tak to bolo kedysi.
A keď prišlo najhoršie,
v babkinej zástere vždy sa našla kôrka.
Tak to bolo kedysi.

Dnes sa o jednu bijú aj desiati,
pred očami nám bežia zábery vojny.
Aj tak to bolo kedysi.
Ľudia v nej buď umierali,
alebo o nej počuli,
alebo sa starali o svojich zmrzačených,
alebo si tie výjavy radšej brali so sebou do hrobu.
Tak to bolo kedysi.
Tak je dnes.
A na túto ľudskú chorobu,

ktorá je horšia než mor,
lebo ju píšu srdcia, čo zabudli ľudskosť,
tak na ňu

ťažko nájsť lieku.
Sú chorí, čo sa nechcú vyliečiť.
Hoci by pre nich bol
aj kúsok chleba, aj soli, aj slnka.

No tak ešte nebolo.