26. februára 2015

Minútka v TV Lux...

Včera mi Paľo Danko zavolal z relácie Doma je doma (777. diel - pekné číslo nie? :) )... V relácii sa opäť venoval téme stretnutia mladých P15, ale aj príprave na ňu a keďže zvykne postupne predstavovať účinkujúcich na P15 (a tam sa objavím aj ja s Poeticou Musicou :):) ), tak Paľo zdvihol telefón a zavolal mi... :) Ak máte chvíľu, pozrite si ju celú, určite stojí za to - nuž a ja sa objavím okolo 00:20 min.

Hosťami relácie boli: Dušan Škurla, Petra Heretová, Bruno Branislav Donoval OP

Reláciu si môžete pozrieť tu: Doma je doma (777) 


foto internet

24. februára 2015

Motýlia...



Motýľ

Ako nočný motýľ ti sadnem do spánku.
Krídla mám lemované fialovou.
Dotkni sa – viac nevzlietnem.

Motýlí  prach ti sypem na stránku.
Aby sa za ňou tisíc tiahlo slov...
Celý život ti na ňu premietnem.

Ako nočný motýľ ti sadnem na perinu.
Budeme si šepkať staré legendy.
Moje sú krídla, tvoj je chrám.

Prežila som snežnú pelerínu,
páľavy v tieni haciendy.
Mňa nespletie hocijaký šarlatán.

Ako nočný motýľ ti sadnem do dlane.
Najnebezpečnejšie je čakanie...
No musím. Chcem aby si videl moje krídla.
Aj loď je len hŕba dosiek ak pláva bez kormidla.
Aj motýľ je len hmyz, ak nevynikne jeho krása.
Preto sa vraciam – na tvoje sny ponášam sa...


foto internet

22. februára 2015

Po pokojnom dni...


Slnečná 

Padá nám slnko
za obzor nízky.
Chytám ho do skla –
z pohára do misky.

Padá nám slnko,
zastavilo sa za oltárom.
Chytám ho,
schovávam pod jantárom.
V jantári mlčí ako ľudské duše
mŕtvym už aj tak nepomôže...

Padá nám slnko,
sedím.
Stráca sa pod okenným rámom.
Preteká mi horiace cez dlane.
Ja som len človek v jantárovom spánku.
Prebuď ma, moje slnko,
že napijem sa živej vody
a načriem z chladivého vánku...




 

foto internet

17. februára 2015

Pod snehom...



Sklonená

Sklonila som sa uchom k zemi.
Ako ťažký zasnežený
strom.
Pod snehom sa mi ohýbal kmeň
a ja som vedela, že viac už neznesiem...

Vrch netreba pokoriť – povedal jeden –
stačí naň vystúpiť.
S bázňou otláčajúcou sa do stôp.
S očami upretými na vrchol.

Môj kmeň už dávno zabudol
aké je to pozrieť sa iným brezám na listy...
Plakali sme obe.
Ja, neistý
človek a zem, vediac, že ma musí prijať späť...

Jednoducho musíme veriť,
že kdesi ďaleko je vrchol,
hoci ho nevidieť...


foto internet

7. februára 2015

Posledné povzbudenie...

V deň referenda ponúkam ešte jeden príspevok na povzbudenie... :) Text záverečnej piesne z programu Áno za rodinu...

  Počítaj




Jeden, dva, tri, štyri, päť.
Svoje práva poznám naspamäť.
Jeden, dva, tri, štyri, päť.
Najvzácnejšie nevidieť.
Jeden, dva, tri, štyri, päť.
Počítaj, inak premenia nám celý svet.

Môžu obliecť masku z kvetov spálenej tráve.
Môžu klamstvám nasadiť ľudskú tvár.
Môžu popolom vyplniť prosiace dlane.
No deň ostane dňom, kým sa náš čas nepresypal.

Príde na právo a dni spravodlivé,
keď slobodné rozhodnutia budú ozaj slobodné.
Keď znieť bude vôľa tých, čo chcú ozaj dobro,
keď zmyje sa výsmech zo slov čo sú pravdivé.

Môžu ešte chvíľu vydávať tmu za svetlo
a deťom do rozprávok vkladať nové závery.
Môžu svet ukazovať ako pred rokmi – čiernobielo.
No pravdu už dnes počuje aj ten, kto jej neverí.


foto Aliancia za rodinu