Stránky

8. februára 2013

Aj dnes ráno...



Starý známy...

Postavil sa na prah dvier a nenápadne sa usmial.

„Čo chceš dnes robiť?“ spýtal sa a sledoval ako otváram rozospaté oči.
„Tento text treba dopísať, tu, ako vidíš, je načatá pieseň, ktorú chcem dokončiť. Na stole je kopa papierov, ktoré treba spracovať a vieš, ostatné bežné veci v domácnosti.“

Ukazovala som rukou po izbe. Opäť sa usmial. Tak milo, nežne.

„Čo dnes spravíš?“ po tejto otázke som sa zamyslela. Premerala som ho, ako stál ležérne opretý o zárubňu. Nenaháňal ma, netlačil, nebála som sa ho, nesledovala som ho úzkostlivým pohľadom, neprosila, aby tak nebežal. Hmm...
„Veď ma poznáš...“
„Veď práve... Tak sa dobre zamysli a skús (aspoň) dnes spraviť všetko, pre čo sa rozhodneš...“ v hlase mu znel prísľub aj povzbudenie a možno aj trochu jeho typickej autority.

Posunkom naznačil pozdrav...
Jeho úsmev bol nákazlivý...

Dovidenia, priateľ Čas... dovidenia zajtra...

:):):)



foto internet

2 komentáre: