Stránky

7. februára 2013

Znovu o snehu...



Snehové ráno...

Predsa ich mám rada.
Chladné dni ponorené do ranného oparu.
Keď vytiahnem paplón až pod nos
a vystriem prsty na nohách.
Potom len tak z rozmaru
dvihnem hlavu z vankúša 
a zaostrím na nový nános
snehu na parapete.
Sneh taktne mlčí – ako vždy.
Rozprestiera svoje siete,
smeje sa deťom na saniach.
Aj ja som sa pristihla pri úsmeve.

Aj na mňa padá... prach...
Kým pijem šálku čaju,
skrčená pri posteli,
kým sa dívam vločkám do tvárí,
kým si premeriavam včerajšie kroky.
Dostala som sa na miesto,
kde vstupujú len dospelí –
zrazu mám chuť byť sentimentálna,
starostlivo pripočítať o deň viac,
potľapkať samotu priateľsky po pleci:
Poď, daj si so mnou čaj...

No napokon si vždy poviem:
milosrdne zabúdaj
a dnes sa sústreď na opar.
Lebo tak raz zmizne
aj tvoja nenápadná tvár...



foto internet

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára