Stránky

25. marca 2013

Krížová cesta pútnika (9)...



Zastavenie ôsme

Pán Ježiš napomína plačúce ženy


Zabudol som plakať

Keď som prosil o čas alebo pomoc, mnohokrát som sa stretol s odmietnutím. Musel som sa ľuďom vtesnávať do harmonogramov, prosiť ich len o to, čo ich zaujímalo alebo čo sa ich vyslovene nejako dotýkalo. Aj keď ma to najprv mrzelo, naučil som sa žiť podľa tejto schémy. Prestal som plakať, a tak ako sa to žiadalo, som sa stal „silným“. Začlenil som sa do veľkej mašinérie prepočítavania, ktorá ovládla svet. Nevieme skutočne prejaviť súcit. Nešťastia sa prepočítavajú na čísla a na peniaze, ktoré budú potrebné na chlieb pre hladujúcich. Zabudli sme však prepočítavať na množstvo lásky, ktorá sa nevtesnáva do hodín, ani do počtu dobrých skutkov, ale do ochoty meniť bolestivé a robiť skutočnosti krajšími.

Zabudol som plakať. Úprimne, bez hanby. Aspoň na chvíľku, spolu s veľkou bolesťou mnohých ľudí. Horšie ale je, že neviem plakať ani preto, aby som vyčistil svoje vlastné vnútro. Nepoznám ľútosť. V minulosti som prekročil mieru sebaľútosti  a teraz už nedokážem ľutovať nič.

Pozri, Pane, stojím hneď tu. Plačem spolu so ženami, ale plač je len maska. V skutočnosti neviem, čo robiť. Ty by si možno ľudsky rád plakal, ale nie nad ukrižovaním, ktoré Ťa čaká, keď vyjdeš na Golgotu. Možno si chcel do davu kričať, že mám plakať nad tým, ako ďaleko stojím, ako veľmi sa strácam, ako nás dvoch delí môj hriech... A predsa bol najväčším výkrikom samotný kríž...

Prosím, Pane, nauč ma znovu plakať...




Možno maska, možno súcit,
len ty vidíš do duší.
So ženami oplakávať
máme, čo nik netuší.
Zhovievavý...



foto internet

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára