Stránky

10. februára 2014

Nočná...



Nevyhnutnosť

A obloha – tvár
zasypaná slzami hviezd
chcela skryť svoj smútok
dlhými oblačnými vlasmi.
Plakali sme spolu –
ona dažďom a ja v básni.
Sklopila som zrak
a poklonila som sa jej výnimočnej kráse,
hoci je celkom čierna. Mramorová.
Nesála z nej neha ani teplo,
aké koluje v žilách spolu s krvou.
Bdeli sme dlho ako sestry.
Začal zo mňa vyprchať život.
Potichu ako vlákna pavučín
sa skĺzal dolu ramenami.
Ukladal sa na papier.
Vysal všetku sviežosť mladých pier.
Spokojne som sa uložila,
ako všetci, ktorých chlad
ukolísal na spanie.
Zdalo sa mi, že ma nesú krídla divých husí.

Umieranie...
A nevyhnutné rána –
žiť sa musí...



foto internet

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára