Stránky

13. augusta 2014

Áno za rodinu...



O sochároch

Sadla búrka. Utíchol dážď aj hromobitie.
Všetko v dome, v byte,
sa po kriku ponorilo do zvláštneho ticha.
No keď sa usmial,
všetko bolo opäť v poriadku.

Sochár sa svojmu dielu dáva cez údery.
Vždy mramor alebo drevo ofúkne,
díva sa, kam až dláto zasiahlo.
Občas už ani sám neverí,
že dielo bude dobré...
Vtedy ho socha vedie,
keď je úder nepresný, nečakaný,
keď sa ruka umelca unaví...
Tak sa dopĺňajú.

Otec vkladá svoju múdrosť,
svoje nádeje
do detských čŕt.
Občas sa trápia obaja.
Môže sa zdať, že celé dielo je nejasné,
že dni sa nevyvíjajú podľa predstáv.

No v skutočnosti sú najťažšie len dni,
keď sochár prestal...

Mnohí básnici písali o rukách otca,
o mozoľoch,
o ochrane hniezda...
No v skutočnosti milujeme sochára nie z obdivu,
ale preto, že to nevzdal... 



foto internet

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára