Stránky

18. septembra 2014

O našich rovinách...



Rovina

Vedú ma rovinou.
Ďaleko preďaleko.
Svet naberá farby ťažkých, dlhých snov,
z ktorých sa preberám
vyčerpanejšia než pred spánkom.

Vedú ma rovinou.
Ďaleko preďaleko.
Po ceste za sebou.
Po ceste za človekom.

Nie je nič horšie ako otvorené more,
rozľahlá púšť
a nekončiaca rovina.
Bez smerníc ťažko uhádnem,
kde sa jedno končí
a druhé začína.

Vedú ma rovinou.
Ďalej a stále pomalšie,
akoby utrpenie nemalo koniec.

A tak v závere cesty, ako v rozprávke,
zazvoní zvonec
a na ďalšej stránke
pokračuje rovina.

Sama neunesiem.
Osamote rozum alebo srdce –
jedno zradí ma.




foto internet

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára