Stránky

9. augusta 2016

Dospievanie...

foto internet
Dospievanie

Kedy už budem veľká?
Zvykla som sa doma pýtať mamy.

Mala som šesť a cesta zo školy
sa mi zdala nekonečná,
zvlášť keď som už naspamäť poznala
všetky trhliny na chodníkoch,
"tajné" skratky a farebné brány.

A keď som ako pätnásťročná
stý raz kráčala rovnakou ulicou,
snívala som o tebe,
dokonalom, a stretla som niekoho celkom iného.

Čas bol milosrdný. Dovolil mi na tie roky zabudnúť -
moje výstupy a pády,
no nie vôňu stromov na tej ceste, ani chuť
snehových vločiek na popraskaných perách.

Nič výnimočné na tom dospievaní...
Snáď len úniky do ticha, samoty
a množstvo tajomstiev.

Mnoho sa zmenilo.
Aj čas sprísnel.
Každú premárnenú chvíľu
pripomína večerným tikaním sekundovej ručičky.

Akéže zabúdanie?
Všetko sa ukladá, pradie, votkáva.
Akéže nechápanie?
Keď ti zrazu na obraze udrie do oka
silueta v tieni a nie hlavná postava.
Akéže dozrievanie?
Na púšti, ktorú olemoval svet...

A ona povedala:
až prestaneš to chcieť. 
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára